Mňa kedys' zvádzal svet, mi hovoriac: Reč, korú z domu vieš, ó, jak je lichá!
Jak biedny nástroj ona pre snem prác, čo žitím srdca sú a duchu pýcha…
Ta pohoď totú handru, odev vetchú, do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, — no máš ich var' k letku? Jak však, keď strapy tebou ovisli!? —
Ja nevetil im, zvodcom mladosti, ni slova na to — snáď bo protirečiť
som neznal ešte v sebe súcosti; no hana tá, viem, začala sa priečiť
mi k hnusobe až… a vtom dobrá matka ma privolala, čul som, vážil som:
Jak? Reč tá matky nebola by sladká? Nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?
A rozhodlo.
:)
OdpovedaťOdstrániť*